04.01.2018
Ujo Aladin prorokuje niekoľko dní slnečného, bezbúrkového, ultraletného počasia v Tatrách. No čo s tým? Úkol znel jasne, sadáme aj s Janom do áut a vyrážame. Keďže pravdepodobnosť zrážok bola nulová, nejdeme na chatu, ale naše romantické duše zaspomínali na staré fajné časy a rozhodli sme pre bivak. Má to aj svoje úskalia. Musíme si hore vyniesť aj karipostele, spacáky a hlavne žrádlo na niekoľko dní. Cieľ: Batizáky.
Auta sme zanechali v Hágoch a s oversajz batôžkami vyrážame hore do Batizovskej doliny. Je skoro ráno, teplota ešte nestihla nejako moc dokazovať svoje možnosti, ale schody do Batizovskej začali vytláčať cícerky potu do našich trikotov. Funíme, prvý oddych a určite zaslúžený, nám doprialo Batizovské pleso. Výšľap hore dolinou preveruje morálno vôľové vlastnosti, ale výhľady sú bohovské. Pri Batizovských plieskach sme si našli super miestečko, vybalili bágle, nabalili vercajch do stenových batôžkov a vyrazili do južnej steny, cesta: Zimny Prysznic, čiže studená sprcha.
Línia bola jasná. Začali sme liezť a prvé tri dĺžky sme prebehli ľahkým terénom tak do IV. V štvrtej dľžke som začal pochybovať, či sme trafili. Nejako to celé prestalo sedieť s sprievodcom. No ale čo už. Videl som nejaké staré hrdzavé skoby a smerovali líniou, ktorá ešte neprevyšovala moje lezecké schopnosti. Bola to najťažšia dĺžka cesty, tak cca VI-, čo zodpovedalo sprievodcovi a potom už iba ľahké položené dĺžky na hrebeň.
Zostup z Batizákov je v celku náročný, aj orientačne aj lezecky, zliezalo sa asi tak trojkovým terénom. Mali sme v pláne 2 cesty za deň, ale na tú druhú už nevyšlo. Slniečko ešte opaľuje a my v bivaku sa chystáme večeru. Jano zistil, že väčšina jedla ostala doma v chladničke, tak sa mentálne nastavujeme na jarnú očistu a piatkový pôst. Nevadí, je to zdravé. Ešte pred ôsmou zazipsujeme spacáky a prepíname sa do hladiny alfa a beta. Trvá to ôsmej rána, čiže 12 hodín spánku.
