06.01.2018
Všetko sa zbehlo voľajako rýchlo, ale tak to už niekedy býva. Pôvodne sme plánovali plaviť sa na jachte z Nového Zélandu k brehom Antarktídy... a napokon sme si na vlastnej koži vyskúšali, čo je to byť polárnikom – na opačnom konci zemegule
Vymyslené sme to mali takto: Zakotviť v zálive McMurdo na antarktickom pobreží, potom vystúpiť na 3794 metrov vysokú (už spiacu) sopku Mt. Erebus, počkať na Petra Valušiaka, kým sa „dosánkuje“ naprieč ľadovým kontinentom, naložiť ho na jachtu aj so saňami a odplávať naspäť do tepla. Lenže tento projekt nevyšiel.
Keď sa Peťo ohrial na rodnej hrude, vypadol z neho ďalší nápad: Putovanie k severnému pólu. Nominačná listina sa stenčila na 5 ľudí: Skúsený slovenský polárnik Peter Valušiak – samozrejme v úlohe organizátora a vedúceho expedície, jeho priateľka Martina Stražanová, Vlado Ceniga (autor tohto rozprávania) a naši priatelia Denisa Voleková a Tibor Szabo. Nikto okrem Peťa nevedel, do čoho ideme. Samozrejme, dych vyrážajúci film „118 dní v zajatí ľadu“ o prechode Arktídou sme poznali naspamäť, no režiséra Paľa Barabáša som podozrieval z nejakých štúdiových trikov... také čosi predsa nemôže byť možné. A veru bolo. Jasné, že sme nemali ambície prejsť po ľade naprieč Severným ľadovým oceánom, Peter pre nás amatérov vymyslel časovo, psychicky aj fyzicky menej náročný podnik.
Ruskí polárnici každoročne vybudujú v blízkosti severného pólu základňu Barneo. Začiatkom marca si sonarmi spravia prieskum hrúbky a kvality ľadu a približne na 89° severnej zemepisnej šírky vyberú miesto, ktoré sa im javí ako najstabilnejšie, kde čo najmenej hrozia trhliny a rozlomenie kryhy. Z lietadla tam zhodia na padákoch buldozéry a posádku, ktorá na obrovskej kryhe vybuduje pristávaciu dráhu. Letecky dopravia zo Špicbergov aj dva vrtuľníky, potrebný materiál, palivo a personál, ktorý vybuduje a prevádzkuje tábor – a šou môže začať. Základňa je vzdialená zo Špicbergov približne 1250 km a stavajú ju každoročne na driftujúcom ľade, ktorý sa pohybuje rýchlosťou približne 0,8 km/h. Vrtuľníkmi potom zo základne rozvážajú klientov buď priamo na severný pól alebo na iné miesto, čo si klienti určia. My sme si vybrali N 89°, to znamená vzdialenosť od póla vzdušnou čiarou 112 km.
Problémy sa začali už na letisku vo Viedni. Išlo o nadváhu. Nie moju, ani Tiborovu, ale o sánky. Pri kupovaní leteniek sme mali dohodnutých 20 kg batožiny na osobu + lyže. A Peťo mal ešte povolené sánky navyše. Nemali však žiadne potvrdenie, takže asi po hodine dohadovania z nás vytiahli ešte 1000 € za nadváhu. Dobre sa to začína, ale hlavne, že sme stihli lietadlo, lebo najprv to tak nevyzeralo. Z Viedne sme leteli do Osla a presadli na druhé lietadlo do baníckeho mestečka Longyearbean na Špicbergoch. Tam si nás už prevzali Rusi a spravili inštruktáž, ako sa chovať na Barneu. Prebalili sme potraviny, zistili sme, čo ostalo na Slovensku, nastavili lyže a nabalili sánky. A vyskúšali sme postaviť vonku stan v ešte príjemných podmienkach, lebo bolo iba -23 °C a bezvetrie. Nejkôr už len vegetujeme a zaspíme plní očakávania, ako to vyzerá 100 km od pólu.
Ráno na letisku opäť nastal chaos, pretože nikto netuší, kde máme zabalené delobuchy a „pirátov“ proti medveďom – a či ich vôbec máme so sebou V tejto chvíli sa však s tým už nedá nič robiť, hádam niekde zbalené budú. Našťastie boli, hoci na ešte väčšie šťastie sme ich nemuseli celý čas vôbec použiť.
Po pristátí na Barneu sme do seba naplno vdýchli vlhký, mrazivý arktický vzduch. Teplomer ukazoval -35 °C, hoci slniečko svietilo ako v Chorvátsku. To však ešte stále nebol ten pravý arktický zážitok, pretože na nás čakali vykúrené stany, jedáleň a vychladená vodka za 50 €. Nie za 10 litrov, za normálnu pollitrovú „butylku“. Doma máme Veľkonočný piatok a +25 °C, no to nám to ešte nedošlo. V tábore môžete stretnúť všelijakých týpkov. Napríklad americký pár, ktorý si doviezol konzula z Nórska a dvoch svedkov – na póle mali svadobný obrad. Väčšina klientov si prišla pešo prejsť posledné jeden-dva stupne, no bola tam aj partia, ktorá používala na ťahanie saní psíkov. Ako dopadli, neviem. Ale všetko sa odohráva v dosahu vrtuľníka, takže pomoc môže prísť pomerne rýchlo.
Mráz nám vyťahuje sopeľ z nosa, snažíme sa zvyknúť si. Nakladáme naložené sánky do helikoptéry a keďže tábor Barneo je len 39,4 km od pólu, letíme na juhovýchod až niekde nad ostrov Sachalin a Japonsko. Potom nastala hodina pravdy. Pristáli sme, vyložili sánky, zamávali odlietajúcemu vrtuľníku a zostali sme piati v bielej pustatine na plávajúcej ľadovej kryhe asi 100 km od severného pólu. Zatiaľ sa tešíme, vrstvy oblečenia nestihli vychladnúť z tepla vykúreného vrtuľníka.
Nestaviame okamžite stan a ani sa nedá napísať, že by sme silou-mocou potrebovali využiť denné svetlo. Tu je vidno furt a slnko „páli“ non-stop. Navyše chceme ešte dnes prejsť aspoň kúsok, aby sme sa trošku adaptovali. Mráz -37 °C začína pripomínať, že srandičky skončili. Ešte že nefúka. Chlapi si obliekli postroje, zapriahli sánky a skúšame, aké to je. A je to fajn – keď makáš, zakúriš si, prestaneš makať, je ti zima. Ľahké, nie? Tu nastal okamžik, kedy som sa na tvrdú zaberačku fakt tešil. Asi po dvoch hodinách Peťo zavelil, že pre dnešok stačilo. Stavanie prvého tábora sme zvládli v pohode, akurát ruské skrutky do ľadu (na ukotvenie stanu) sa voľajako nechceli zavrtávať. Nadreli sme sa s nimi riadne. Tvar stanu sme mali podľa vzoru indiánskeho típí – pre 5 ľudí, dosť miesta na varenie aj spoločenské hry, proste idylka. Husacie škvarky a oriešky sa stali najobľúbenejším jedlom, asi preto, že 4 kilá fajnového bôčiku sme zabudli v chladničke v Bratislave. Zabudnutý bôčik sa počas expedície stal témou číslo 2. Číslom 1 bola jahmalovica (pálenka z jabĺk trikrát vypálená na nejakých 96°), hlavná a najdôležitejšia ingrediencia do čaju. Robila nám fakt dobre. Ale šetrili sme ňou, lebo predstava, že by „došla“ predčasne, nás desila asi viacej, ako pád trhliny do mora. Slovo pól bolo istotne spomenuté menej razy, ako jahmalovica, prípadne poďakovanie Jahmalovi, výrobcovi tohto skvelého a nenahraditeľného polárnického nápoja.
No a potom už iba zaliezť do spacích vakov a zistiť, či máme tie správne, dostatočne teplé a vlhku odolné. Použitie páperových výrobkov nám Peťo striktne neodporúčal. Klíma v Arktíde je veľmi vlhká, obzvlášť v stane pri varení. Používali sme výrobky z umelých vlákien, ktoré si udržujú teplo aj navlhnuté. Ja som mal spacáky dva, jeden teplý páperový a ten som mal strčený v tenšom z dutého vlákna, ktorý vnútorný chránil pred navlhnutím. Prvé štyri dni to fungovalo skvelo, v noci mi bolo teplučko a fajne. Cez spacáky sme si ešte prehadzovali veľkú prikrývku z Primaloftuu ako dodatočnú izolačnú vrstvu a dávali sme si ju aj cez hlavu, takže nám ešte simulovala aj noc a tmu. Lenže postupom času aj tak všetko navlhlo a noci začal byť o dosť nepríjemnejšie. Ale nič sa nedalo robiť, musel som vydržať.
Rána boli vždy najhoršie. Peter vstával prvý a pustil sa do roztápania snehu. Frflajúce variče zobudili aj nás a s obrovským sebazaprením sme sa museli ťahať von z vyhriatych pelechov. Tomuto úsiliu výdatne pomáhal močový mechúr, ktorý zdôrazňoval urgentnosť vstávania. Zároveň bolo treba vyliať fľašky, do ktorých sme to robili v noci. Táto časť ranného rituálu bola dôležitá, lebo zanedbanie pravidiel malo za následok zmrznutie obsahu vo fľaši a to bol potom trošku problém. Inak hygiena je v týchto podmienkach dosť okrajová záležitosť – zubná kefka sa behom jedného dňa pôsobením mrazu rozpadla. Používali sme iba vlhké vreckovky, ktoré treba mať celý čas na tele, ináč by zmenili skupenstvo na tuhé a s takými sa umýva veľmi zle. A „veľká potreba?“ Tak to bolo niečo pre fajnšmekrov. Najdôležitejšia je rýchlosť, ranná tlač sa nečíta. Túto nevyhnutnú súčasť biorytmu sme vždy odkladali až na poslednú chvíľu...
Po raňajkách nastalo obliekanie, obúvanie, kefovanie stanu z vnútra a balenie vecí. Kartáčovanie stanu, oblečenia a topánok nahrádza sušenie. Vymrznutú vlhkosť proste vykefujete a veci sú suché.
Pobalené veci a stan sme naložili na troje sánok, rozdali čokoládu a cukríky na cestu a mohli sme vyraziť. Pri tejto činnosti sme samozrejme riadne vymrzli, takže šliapanie a ťahanie sánok – hlavne cez „tarosy“ – nás krásne zahrialo, až sme sa zapotili. To bola hlavná mzda za námahu. Ďalšou odmenou boli panorámy. Nekonečné, čisté, biele pláne sa striedali s tarosami – nahromadenými kusmi ľadu, ktoré sa odlomia z okrajov krýh a vytvárajú bizarné útvary. Obklopovalo nás nekonečné ticho, samota a myšlienky očistené od nánosov civilizácie. Dennodenne sme riešili, ako prekonať vodu oceánu medzi rozlomenými kryhami. Sprevádzalo nás šťastie, zakaždým sa nám podarilo nájsť nejaký ľadový most, či aspoň trochu zmrznuté miesto, cez ktoré sme so stiahnutými ritkami voľajako prebehli. Ľad tu mal miestami hrúbku 1-2 cm. Kúpanie v týchto podmienkach by malo fatálne následky a nie je isté, či by vrtuľník stihol doletieť včas a či vôbec...
Na druhý deň začal fúkať vietor. Mráz bol o to nepríjemnejší, všetkým poomŕzali tváre a nohy trpeli ešte viac. Tým, že boli stiahnuté v lyžiarskom viazaní, horšie sa prekrvovali a následky sme okamžite cítili. Chvalabohu nikto nemal nejaké vážnejšie omrzliny. Ja som sa pri každej príležitosti snažil rozprúdiť krv, masírovať a hýbať s nohami. Mráz mi chytil len nervové zakončenia, čo sa prejavilo brnením v prstoch a menšou citlivosťou nôh. Dôležité bolo každý večer z topánok vykefovať všetku vlhkosť, na noc ich vložiť do spacáku, no hlavne prekrviť a rozohriať chodilá.
Fenoménom Arktídy sú drifty – plávajúce ľadové kryhy na oceáne, ktoré vás unášajú nepredvídateľným smerom. Môžeš sa snažiť, ako chceš, šliapať, koľko vládzeš, príroda si aj tak urobí, čo sa jej zachce. Buď ťa vráti naspäť a ešte ďalej, ako si začal, alebo ti láskavo pomôže. Prvé tri dni sa s nami zahrala, až nám bolo do plaču. Po trojdňovej drine sme so ocitli ešte južnejšie, než nás vyložila helikoptéra. Opantávajú ma porazenecké myšlienky a začínam pochybovať, či sa nám vôbec podarí doraziť na vytúžený pól. Na štvrtý deň sa nad nami príroda zľutovala a drift začal pomáhať. To mi náladu výrazne zlepšilo. Bolo príjemné ráno sa zobudiť a GPS ukazuje, že ťa za noc počas spánku odnieslo o 2-3 km bližšie k pólu. Pravda, nikdy nevieš, ako sa to o pár hodín vyvinie.
Po niekoľkých dňoch sa naša činnosť stala rutinou. Prekonávanie tarosov, obchádzanie vody medzi kryhami, fotenie bez rukavíc, stavanie stanu, balenie, kefovanie, zahrievanie rúk a nôh... všetko robíme automaticky a efektívne. Nedá sa povedať, že by sme si na drsnú zimu zvykli. Ale určite sme sa adaptovali na podmienky. A pól sa blíži.
Sú dni, keď nemusíme prechádzať cez žiadnej trhliny v kryhách, ale o to sú väčšie tarosy. Inokedy prechádzame po takmer ideálnej rovine, využívame čerstvo stuhnutú vodnú plochu a kráčame ako po autostráde, pričom pod lyžami vŕzgajú kvetinky z kryštálov soli zamrznutého oceánu. Všade, kam sa pozrieš a oko dovidí, je iba nekonečná pustatinu a pod 30 cm ľadu, na ktorom sa pohybujeme, sú 4 kilometre vody. Oteplilo sa na -25 °C, ale severák fúka vytrvalo. Najhoršie je, že stále duje do tváre. Ani kukly a masky nás neochránili pred mejkapom z omrznutej kože.
Je piatok 17. apríla 2009 a stan sme postavili na 89° 56.161' severnej šírky, už iba 7,16 km od severného pólu! Všetci veríme, že zajtra dosiahneme cieľ. Vrtuľník, ktorý nás mal vyzdvihnúť, bol dohodnutý na 22. apríla. Stráviť 4-dňový wellnessový pobyt na póle sa nám nechcelo, a tak Peťo cez satelitný telefón zistil, že zajtra na pól letí vrtuľník kvôli inej skupine a že nás môžu stiahnuť tiež. No výborne, túto báječnú správu sme oslávili patričnými dávkami jahmalovice, nálada bola vynikajúca, hádam až moc.
Ráno nás Peter zobudil trochu skôr, ako bolo obvyklé. Suché hrdlo s drsným jazykom prilepeným na podnebie mi oznámilo, že čarovného nápoja ubudlo oveľa viac, než je v športe slušné. Horší bol však fakt, že drift nás odniesol na juhozápad o 3 kilometre ďalej, ako sme boli večer. No čo už, tu je to úplne normálne, zvykli sme si a keď zamakáme, na poludnie (nášho času) budeme na póle. Šliapeme na severozápad, drift nás nesie na juhozápad. Sužuje ma smäd – ráno sme nestihli navariť dostatok čaju a včerajšia párty si pýta svoju daň. Celkom svižne sme dosiahli 89° 56.859' a vtedy sa pred nami objavila voda široká miestami aj 50 m. K tomu Tibor ešte začal zaostávať kvôli obrovským bolestiam krížov, odkiaľ mu vystreľovala do nôh. Už nechcel pokračovať, žiadal odvoz helikoptérou, no koniec srandy. Naštopali sme ho ibalginom, jeho náklad sánok sme si rozdelili s Peťom a takmer prázdne sánky si zobrala na starosti Deniska. Pokračovali sme v obchádzaní obrovskej trhliny v ľade a hľadali nejakého miestečko, kde by sme mohli prejsť na druhú stranu. Niekde sa kryhy k sebe priblížili na 3-4 m, ale to sme stále nevedeli prekonať. Doraziť na pól a ešte dnes odletieť na základňu sa začínalo byť nereálne. Asi po piatich hodinách sme spravili krátku poradu. Ponad hlavy nám preletel vrtuľník v azimute severný pól a elegantné riešenie bolo naporúdzi. Peťo vytiahol irídium, po chvíľke sa mu podarilo spojiť so základňou a požiadať o pomoc. Viktor, šéf základne po overení letových možnosti pomoc sľúbil. A tak sme nikde nekončiacu vodu prekonali vrtuľníkom. Takýto variant sa nám pozdával viacej, ako čakať, kým oceán opäť zamrzne a boh vie, kde by nás odplavilo... možno, že aj smerom k pólu, no kto vie.
Potom sme sánky sme z vrtuľníka už ani nevynášali a naľahko s foťákmi, kamerou, GPS a jahmalovicou vyrazili priamo k pólu. Radosť bola preveľká. Fotogafovanie, video, urobili sme si kruh okolo zemskej osi a tancovali dokola raz jedným, raz druhým smerom. Obehnúť si okolo zeme všetky časové pásma sa dá iba tu (a na južnom póle, samozrejme). Bod, z ktorého všetky cesty vedú na juh, je mysteriózny. Nie je tam vôbec nič, žiaden geodetický bod, žiadna vlajka, žiaden pamätník. Iba pustatina, biela nekonečnosť a slnko, ktoré vám krúži nad hlavom dookola celý deň, nezapadá a nevystupuje behom dňa ani o milimeter. Za krátky čas, čo sme tancovali okolo termosky, ktorá znázorňovala zemskú os, sme „odplávali“ niekoľko metrov na juh a bolo po zemskej oske. Jahmalovica umocňovala veľkolepý pocit z dosiahnutia cieľa a zároveň sme pociťovali obrovské, oslobodzujúce uvoľnenie. Let vo vyhriatom vrtuľníku na Barneo všetci strávili pohrúžení do vlastných myšlienok. Do myšlienok na večné a podstatné témy o vzťahu muža a ženy, o vzťahu človeka k vesmíru, či bohu, o zmysle života, o márnosti a pominuteľnosti...
Po prílete na základňu nenasledovala bujará oslava, boli sme príliš vyčerpaní, psychicky aj fyzicky. Srdečne sme sa zvítali s ruským personálom a zapadli do postelí vo vykúrenom stane a začali sme prežívať to, o čom sme pred pár dňami iba snívali.
Nasledujúci deň bol však úplne iný. Je 19. apríl 2009, dátum pravoslávnej Veľkej noci. Na Barneou očakávajú VIP delegáciu z ministerstva Arktídy. Stoly bohato prestreté, vodky nadostač. Rusi nás ako Slovanov pozývajú k pohosteniu a „kušájte“ a „na zdaróvje“. Je to milé a príjemné. Veľká, široká ruská duša. Nuž, myslím, že sme veľmi dôstojne oslávili aj pravoslávny sviatok aj dosiahnutie bodu N 0° 0´ 0´´.
Z pólu sme si nedoniesli žiadne suveníry. Vrátili sme sa však s vyčistenou hlavou, harmóniou a pokorou v duši, lebo sme sa dotkli ničoty a nekonečnosti.
